Bola som vyčerpaná a asi vyhorená. Neviem, či som takýto pocit už niekedy mala, ale myslím, že toto bola moja hranica. Hranica, ktorá sa už nedala prekročiť, no akoby sa o to akási neviditeľná sila neustále pokúšala.
Zobudila som sa so zvláštnou bolesťou v hrudi. Snažila som sa ju rozhýbať, ale nepomohlo to. Každá správa, každý zvuk ma iritoval.
Všetko ma tlačilo ku stene a ja som chcela iba jedno: ticho, kľud a pokoj.
A tak som utiekla z domu. Von. Preč. Pred tlakom, pred pocitmi, pred celým tým neuchopiteľným chaosom...
Cestou zo mňa pohyb pomaly povyťahoval potlačené kúsky môjho vnútra. A keď som dorazila do cieľa, do tanečnej sály, privítala ma veta: „Čo sa ti stalo?“
Všetko som mala napísané na tvári. Už som nedokázala nikoho oklamať, že som v pohode. Otvorila som srdce a ukázala svoju bolesť. So slzami v očiach, zlomená, bez sily vzchopiť sa a tváriť sa, že je všetko v poriadku.
Áno, mohla som dohodnutú hodinu zrušiť. Ale ja som chcela prísť. Myslela som si, že cestou sa to utrasie. Ale nestalo sa. Udial sa presný opak.
Čo teraz? Čo urobiť? Vzdať to? Zbaliť sa a vrátiť domov? Veď ako sa dá v takomto stave tancovať?
Lektor mi vtedy s tým najlepším úmyslom pripomenul pravidlo, ktoré je v technickom tanci považované za jedno z hlavných prikázaní: Všetky problémy musia ostať za dverami.
Ale ja som vedela, že to neurobím. To nie som ja. Emócie sú mojou vzácnou súčasťou, mojím svätým grálom a nemienim sa od nich chladnokrvne oddeliť. Navyše, tento stav bol tak akútny a extrémne pohlcujúci, že ak by som ho chcela potlačiť, asi by ma to na mieste zabilo.
Vážim si techniku a pravidlá, ale rovnakou mierou rešpektujem aj seba a svoje prežívanie.
Stretli sa dva odlišné svety — prísna technika a čistá emócia.
Na jednej strane dôraz na krok a kontrolu, na druhej hlboká potreba cítiť a vnímať.
Obaja sme boli v úplne novej situácii. Ale ani jeden z nás to nechcel vzdať.
Ja som vedela len to, že aj pod ťažobou emócií chcem tancovať. Moja duša chcela tancovať.
A v sále bol človek, ktorý ma to mal a chcel naučiť. Ukázať kroky a techniku.
Pamätám si, ako obtiažne som si obúvala tanečné topánky a nemo som sa ich pýtala, či ma na parkete naozaj udržia. A vzápätí som tam už stála.
Narýchlo sme nevedeli ani to, ako sa zladiť. Nemali sme žiadny plán, ani istotu. Chcelo to len uvoľniť hlavu a nechať telo prúdiť v rytme hudby.
Emócie sa so mnou kolísali na parkete a ja som sa len potrebovala cítiť bezpečne a dať im voľnosť.
A môj učiteľ sa mi neotočil chrbtom. Možno ani on presne nevedel, čo so mnou robiť. Nebola som veru ľahký oriešok. Ale plne ma rešpektoval. A to úplne stačilo.
Prijímať svoje pocity, s úzkosťou a s bolesťou v hrudi bolo v tých momentoch nesmierne ťažké, no priamo na surovom parkete tanečnej sály mi poskytol bezpečný priestor a absolútnu profesionalitu, aby som mohla uvoľniť to, čo vo mne bublalo.
Netuším, ako sme tancovali a netuším, aká skladba hrala. Vnímala som iba, že niečo vo mne sa mení.
V tom momente skladba skončila a mne v okamihu svitlo, že jej slová opisovali presne to, čo som prežívala. Pozrela som na lektora a on iba prikývol. Bez slov, bez tlaku, bez dohovárania.
Všetko do seba dokonale zapadlo. A v tej chvíli som pochopila, akú obrovskú hodnotu má, keď učiteľ v tanci netlačí len na chladný výkon, ale vníma človeka ako bytosť so srdcom a dušou.
Bola to jedna z mojich najkrajších hodín tanca. Bol to tanec energie, ktorá slobodne plávala priestorom, až kým som dokázala pustiť kontrolu a našla vnútornú rovnováhu.
A to trvalo tak dlho, kým neskončila skladba, ktorú môj partner do tanca tak starostlivo, citlivo a so súcitom vybral.
A zvyšok hodiny? Tak ten sa už niesol v rytme smiechu, zábavy a ľahkosti... a samozrejme aj techniky, otočiek a správnych, či nepodarených krokov. 😁
Jedno je však isté. Bola to úchvatná terapia tancom...